Pavol Spišák 1. časť

 

 

Titulárny kanonik, prvý prekladateľ východnej liturgie do slovenčiny, básnik, publicista, trpiteľ za vieru

 

 

Existuje veľa osobností, ktoré obohatili kultúrny, spoločenský, politický a duchovný život. Niektorí mali to šťastie, že ešte počas života sa stali známymi a dostalo sa im uznania. Veľa je však takých, ktorí ostali nepovšimnutí. Medzi takéto osobnosti patrí aj Pavol Spišák, prvý prekladateľ východnej liturgie do slovenčiny. Doba, v ktorej žil a tvoril, nebola priaznivá pre jeho pokrokové zmýšľanie.

 

Napriek mnohým životným prekážkam, ktoré sa mu postavili do cesty, bol vždy pevne odhodlaný obhajovať svoje presvedčenie…

 

 

.detstvo, štúdiá


Pavol Spišák sa narodil 28. júna 1901 v Telgárte ako najmladší z piatich detí (Ján, Mária, Michal, Jozef, Pavel). Pochádzal z lesníckej rodiny, jeho otec Ján Spišák pochádzal zo Stratenej a bol horárom u bulharského kráľa Borisa Coburga. Matka Mária, rod. Budinská, pracovala v domácnosti. Ako šesťročný začal navštevovať základnú školu v Telgárte, kde vychodil šesť tried. Práve v tomto období sa stal sirotou. Základné vzdelanie získal Pavol v rodisku na kráľovskom dvore v Bulharsku. Keď raz malý Pavol pásol kravy, prechádzal okolo neho na koči bulharský kráľ. Chlapec natrhal poľné kvety, podišiel ku koču, kľakol si a podal kyticu kvetov kráľovi. Na kráľa to tak zapôsobilo, že sa rozhodol vziať ho so sebou do Bulharska na kráľovský dvor. Chlapec tam navštevoval školu a pobudol v Bulharsku niekoľko rokov. Vďaka finančnej podpore cára Borisa mohol ukončiť gymnaziálne štúdiá v Revúcej, kde v roku 1922 zmaturoval. Už na gymnáziu sa prejavoval ako veľmi agilný študent.

Viedol ružencovú ružu. V štúdiu pokračoval (1918–1919)  na Učiteľskej gréckokatolíckej preparandii (učiteľský ústav) v Prešove, kde 20. júna 1924 maturoval. Ako privatista si urobil ešte Rímskokatolícke reálne gymnázium, na ktorom maturoval 20. júna 1931. Teologickú bohosloveckú akadémiu v Prešove (1923-1927) absolvoval v roku 1928.

V lese, asi kilometer nad Telgártom vyviera lesná studnička. Na tomto mieste, kde sa údajne zjavila istej žene z dediny Panna Mária postavil bohoslovec Pavol kaplnku. Kaplnka dodnes stojí a stala sa pre miestnych obyvateľov pútnickým miestom. Veriaci ešte aj dnes s radosťou prichádzajú ku kaplnke pomodliť sa.

Vo svojich štúdiách predovšetkým filozofických vied pokračoval v Sofii, Plovdive, Adrinople, Carihrade, Jeruzaleme, Ríme a Paríži. Ešte ako študent precestoval celú Európu, severnú časť Afriky a časť malej Ázie.


.pastorácia, priekopnícka práca

 

Kňazskú vysviacku prijal ako celebs (v celibáte) 28. augusta 1927 v Komloši (dnes Chmeľová) Jeho svätiteľom bol biskup Pavel Peter Gojdič OSBM. Svoju primičnú sv. liturgiu slávil v mieste svojho rodiska v Telgárte 11. septembra 1927. Keď jeho predstavení na Teologickej bohosloveckej akadémii zistili, že mladý študent je príliš uvedomelý Slovák, neumožnili mu ďalšie štúdiá. Pôsobil vo viacerých farnostiach v Prešovskom biskupstve. Rok pôsobil ako administrátor vo farnosti Vyšná Jablonka. Pritom excurrendo spravoval aj neobsadenú farnosť Telepovce (dnes Papín). V roku 1928 bol preložený do Vernára, kde pôsobil 7 rokov (od 1.októbra 1928-do roku 1935).

Mladý kňaz sa hneď po príchode pustil do písania kroniky, v ktorej sú zapísané zaujímavé skutočnosti. Situácia na fare, v kostole a v dedine bola žalostná. Novovymenovaný kňaz to nemal ani z ďaleka ľahké. Fara i kostol boli veľmi zanedbané, chýbalo množstvo liturgických predmetov, ktoré boli potrebné pri liturgických úkonoch. Išlo o plachty, čaše, leutiony, svietniky, ornáty, obrazy, daroukazateľnicu, ikony a mnoho iných vecí, ktoré musel dokúpiť. Pavol Spišák z lásky k svojmu kňazskému stavu a Bohu bojoval s každodennými starosťami a zakladal nové spolky – spolok sv. ruženca, spolok Božského srdca. Každú sobotu a nedeľu na sv. liturgii alebo po večierni mával kázeň, aby pozdvihol duchovný stav veriacich. Medzi ľudom šíril náboženskú literatúru, rôzne duchovné knižky, modlitby a brožúrky. Získal povolenie na stavbu novej fary a od 1. 10. 1929 v nej aj býval. Keďže na dedine chýbal učiteľ, mladý kňaz vyučoval v škole nielen deti a mládež, ale aj dospelých. V roku 1929 sa na bohoslužbe vo Vernári zúčastnil aj biskup Pavol Peter Gojdič. V rokoch 1929 – 1931 navštívil otec Spišák Balkán, Budapešť, Belehrad a iné mestá, v ktorých mával v miestnej reči aj kázne. V roku 1933 absolvoval púť do Ríma. V mestách, ktorými prechádzal kázal v nemčine a taliančine. V Rakúsku vo Viedni a v Taliansku v Benátkach, v Padove a v Ríme, kde sa zúčastnil aj audiencii u pápeža Pia XI.

 

V rokoch 1935 – 1938 sa stal správcom farnosti Torysky. Miestny veriaci vzdelaného kňaza privítali s nadšením. Tu tiež pričinil o veľa pozitívnych zmien. Mária Jucká o ňom vydala nasledovné svedectvo : „Pavol Spišák chodieval každý deň po sv. liturgii do lesa medzi pastierov. Učil ich nábožné piesne, ktoré spolu spievali. Tiež im nosil ovocie a sladkosti, z čoho mali hlavne deti veľkú radosť.  Svojím osobným vzorom pritiahol do kostola mnohých ľudí, hlavne mladých. Každú nedeľu sa konala utiereň, sv. liturgia a večiereň. Založil v Toryskách spolok sv. ruženca, tiež zakúpil obraz sv. Cyrila a Metoda a zástavu spolku sv. ruženca. Začal prekladať sv. liturgiu zo staroslovienčiny do slovenčiny. Za jeho pôsobenia v Toryskách sa schádzali ľudia po domoch vo väčšom množstve, hlavne počas veľkého pôstu a spievali pôstne piesne.“

V roku 1938 sa otvorene hlásil k slovenskej národnosti. Na biskupský úrad sa vznieslo mnoho obvinení pre jeho politiku obsadzovania slovenských farností rusínskymi kňazmi. Ponosy prichádzali často aj od samotných slovenských gréckokatolíkov, ktorí si do svojich farností žiadali slovenského kňaza. Na akési ospravedlnenie tejto činnosti biskupského úradu však treba uviesť, že gréckokatolíckych kňazov, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti, bolo veľmi málo, ostatní, aj keď pochádzali zo slovenského prostredia, sa k nej nehlásili. Národnie noviny zo dňa 4. januára 1938 uviedli mená iba piatich gréckokatolíckych kňazov, ktorí sa otvorene hlásili k slovenskej národnosti. Boli to: Jozef Zorvan Karpaty, Eduard Šmilňák, Mikuláš Takáč, Pavol Spišák a František Haluška. Pokiaľ ide o slovenských kňazov v gréckokatolíckej cirkvi, počas biskupskej služby P. P. Gojdiča, ktorý sa hlásil k rusínskej národnosti, sa rozvinulo niekoľko veľkých sporov. Jeden z hlavných bol spor s Pavlom Spišákom, ktorý bol biskupom Gojdičom kritizovaný pre prvý dvojjazyčný slovensko – staroslovenský spevník pre gréckokatolíkov a prvé vydanie svojej brožúry o Božskom srdci Ježišovom. Prvý slovenský preklad liturgie Svätá služba Pavla Spišáka tak nezískal imprimatur na prešovskom gréckokatolíckom, ale na nitrianskom rímskokatolíckom biskupstve. Nitrianskym sídelným biskupom bol v tom čase Karol Kmeťko (až 2.vydanie  bolo v Prešove). Vidiac neblahé pomery v slovenskej časti gréckokatolíkov, ktorá sa ešte len začala národne uvedomovať a nábožensky stmeľovať, vstúpil do spolku s názvom Jednota sv. Cyrila a Metoda. Jednota dokázala v krátkom čase zburcovať do činorodej práce predstaviteľov inteligencie, ktorí začali rozhýbavať náboženskú a osvetovú činnosť. Vďaka týmto aktivitám Jednoty si slovenskí gréckokatolíci uvedomili, že sami môžu zachrániť svoju národnú existenciu. Napriek tomu, že P.P. Gojdič stále vychádzal z rusínskej identity gréckokatolíckej cirkvi osobne podporil vznik Spolku sv. Cyrila a Metoda, ktorý mal byť spolkom slovenských gréckokatolíkov. V roku 1939 bol otec Spišák opätovne preložený do farnosti Vernár, kde pokračuje na preklade liturgie, ktorý začal už v roku 1937 na fare v Toryskách. Charakteristická črta otca Pavla a jeho horlivosť sa dá spoznať v nasledujúcej udalosti.chráme Narodenia Presvätej Bohorodičky vo Vernári viackrát videl svoju veriacu bez manžela, preto sa jej raz pred sv. liturgiou opýtal, kde je jej manžel. Odpovedala : „Je doma, nechce sa mu prísť do chrámu.“ Otec Pavol bol už oblečený do liturgického rúcha. Vzal krížik, zoradil miništrantov a povedal, aby dvaja mládenci zobrali chrámové zástavy. Ľudí poprosil, aby počkali. V takom sprievode išiel pozvať do chrámu lenivého manžela. Keď ten zbadal sprievod s duchovným otcom pred svojím domom, zahanbil sa a zakričal : „Počkajte, oblečiem sa a hneď idem.“ Takto v sprievode prišiel do chrámu. Od tej chvíle chodil dotyčný muž pravidelne do chrámu a bol vyliečený z lenivosti. Vo Vernári sa Pavol Spišák naplno venoval prekladateľskej činnosti. 20. storočie prinieslo mnoho zmien aj na poli jazykovom a postupne sa ukazovala potreba prekladu staroslovienčiny do živého jazyka. Pavol Spišák bol v tomto smere priekopníkom. V tridsiatich rokoch začal pracovať na preklade božskej liturgie. Pomáhali mu kňaz  Michal Ďurišin,  Ján Fedák – člen Jazykového odboru Matice slovenskej, básnik Janko Silan a bohoslovec Ján Škoviera. Modlitebná knižka s názvom Chváľme Boha vyšla v r. 1940 v Prešove, asi o rok vyšlo druhé, gramaticky skorigované a značne rozšírené vydanie.5c Obsahovalo popri texte božskej liturgie aj jej niektoré menlivé časti (pohreb, sobáš a rozličné pobožnosti), niektoré ľudové neliturgické modlitby, piesne a poučenia z katechizmu. Otec Spišák je známy najmä prekladom Božskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho a viacerých pobožností pre gréckokatolíkov do slovenčiny.  Jeho kniha Chváľme Boha ( Prešov 1940, v obšírnejšom vydaní v odbornej publikácii Verejné bohoslužby) vyšla v piatich rôznych vydaniach, predstihla dobu o niekoľko desaťročí a pomohla povzniesť náboženského ducha nášho ľudu. Jej cieľom bolo, aby slovenský gréckokatolík porozumel cirkevnej reči i obradom a aby spoznal ich krásu. V rozšírenej knihe Chváľme Boha v záverečnom slove napísal :

„Prvá modlitebná kniha pre gréckokatolíckych Slovákov–nehľadiac na menšie vydania : Moleben k sv. Eucharistii, sv. Metod – vytlačila sa za veľkých ťažkostí pod menom Svätá služba v 5000 exemplároch v Nitre, keď inde nemohla dostať imprimatur. Obšírnejšie, ale za tých istých okolností, vyšla v odbornej vedeckej knihe Verejné bohoslužby. Táto kniha povzniesla náboženského ducha medzi naším ľudom, takže sa žiadalo pre všeobecnú potrebu zostaviť väčšiu modlitebnú knihu.  Z týchto príčin som zostavil novú modlitebnú knihu, ktorú schválil aj ordinariát v Prešove a koncom roku 1940 som vydal pod menom Chváľme Boha vo viacerých tisícoch exemplároch. Túto knihu si slovenskí gréckokatolíci veľmi obľúbili, takže sa za rok rozpredala. Teraz posielam znovu túto modlitebnú knihu v novom, lepšom a plnšom rúchu, chcúc vyhovieť všeobecnej dávnej túžbe našich veriacich…

Cieľom tejto knihy je, aby slovenský gréckokatolík porozumel cirkevnej reči, porozumel obradom a poznal ich krásu. Preto preložil som do slovenčiny všetky najčastejšie a najužívanejšie bohoslužobné čiastky a sv. liturgiu.“

Otec Mastliak, cirkevný cenzor posledného vydania Spišákovej knihy s úprimným uznaním o ňom napísal, že kniha Chváľme Boha „vo svojom celku pôsobí mohutným duchovným účinom, a znamená ohromný prínos pre náboženský a duchovný život našich veriacich.“

Na pamiatku 1050. výročia smrti apoštola, prvého arcibiskupa a apoštolského legáta všetkých Slovanov napísal knihu „Svätý Metod arcibiskup Moravský a Panónsky učiteľ sloviensky“ (Spišská Nová Ves 1935). Napísal a vo viacerých časopisoch uverejnil viacero básni, z ktorých najznámejšiu s názvom „Pod Kráľovou hoľou“ venoval svojim rodákom. Väčšiemu rozšíreniu a schváleniu slovenského prekladu božskej liturgie zabránila najmä nevôľa mnohých rusínsky cítiacich gréckokatolíkov a napokon aj akcia P. v apríli 1950.

1. januára 1950 ho biskup Pavel Peter Gojdič OSBM menuje za  titulárneho dekana a za archidiakona s právom nosiť epigon.  Tu pôsobil až do 15. augusta 1951, keď ho násilím odviedli z farnosti.

 

Text a foto: Jaroslav Slašťan, KDK Kremnica, Nevoľné

Miroslav Kráľ
Kalendár
február 2019
Po Ut St Št Pi So Ne
« dec    
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728  
Počet návštev

TOPlist